Návrat na začiatok nášho dobrovoľníčenia

IVAN SÝKORA  •  1. júl 2014

Vďaka pravidelným mesačným príspevkom členov Berkaťáckej rodinky sa nám podarilo pomôcť s rekonštrukciou internátu pre Slovákov žijúcich v rumunskej Alešdi a tak trochu sa vrátiť na úplný začiatok našich dobrovoľníckych aktivít z konca 90-tych rokov.

Článok nebohého Jožka Schona z Národnej obrody stojí za to. Bola to zvláštna súhra okolností, ale sme presvedčení, že aj takýto typ pomoci bol potrebný. Výstižne to napísal Vlado Kampf, ktorý do tých končín chodil od nepamäti. Trošku prostoreké, ale od srdca:

Ísť teraz do Slovákov v Rumunsku by bolo od Berkatu milé. Tak by ho to vrátilo do humanitárky mojich niekdajších snov. Že je niekde, kde to treba a že všetky prostriedky do nejakej aktivity vložené budú rozumne využité. A na priamo. Na niečo, čo nestojí v centre pozornosti a diania ostatného sveta. Berkat tam môže riešiť chudobu rodín, Kubaľákov smiešny internát...
Mimochodom: pamätám, ako Peter vozil z Nemecka a Švajčiarska kamióny s oknami, nábytkom a všelijakým zariadením. Tvrdohlavo staval ten nový internát v Bodonoši. Ľudkovia mu kradli tie veci priamo z kamióna. musel si ich strážiť a byť pri vykládke.Bbolo to také zúfalstvo kombinované s odhodlaním pána farára...
Časom som mal pocit, že v Rumunsku už je to OK a že už si nejako dokážu pomôcť a hlavne, že to môže vyzerať moderne a nie predpotopne... Hups. Omyl. Keď sme sa tam boli naposledy pozrieť a Peter sa chválil, aký internát dáva dokopy... No do riti, to som sa zrazu cítil, akoby sa za tých pätnásť rokov nič nezmenilo. Peter zasa na kolene stĺka internát pre tie najchudobnejšie deti z kopcov, ktoré mu ledva zaplatia tých pár eur. Celé zle.
Toto je už čo za svet?!

(Spomínaný Kubalák je ten farár na fotke, na čele pohrebného sprievodu a na súčasnej fotke v článku od Janky Čavojskej. Ak si všimnete, vôbec sa takmer nezmenil.)