Podpora štúdia Anastasie na Východnej Ukrajine

ELIZA, UKRAJINA  •  1. november 2019


Po dlhšom čase sa vyskytla možnosť konkrétnej pomoci na Východnej Ukrajine, v spolupráci s miestnou aktivistkou Elizou. Ona samotná a ďalšie rodiny dlhodobo žijú v kríze vojny, ktorá trvá už takmer päť rokov.
Podporili sme štúdium Anastasie, dcéry Nataly, ktorá nemala prostriedky na zaplatenie školného 11 000 ukrajinských hrivien (približne 400 €) na ďalší školský rok. Anastasia študuje za dizajnérku na Cherkasy State Business College.


Júl 2018: príbeh Nataly

Nataly sa stará o tri vlastné deti a o dve netere, dcéry svojich sestier. V apríli 2014 do Slavjansku prišli tanky a obsadili mesto. Mesto opustila s ďalšími ženami a deťmi ako utečekyňa. Nemala kde pracovať a žiadna pomoc zvonku neprichádzala. Raz jej však napadlo, že by mohla predávať veci z druhej ruky. A tak na Facebook napísala výzvu, na ktorú zareagovali ľudia, ktorí sa niečoho chceli zbaviť. Veci perie, opravuje a predáva. Cieľ je jednoduchý - umožniť jej deťom dobrý život a dobré vzdelanie. Teraz sa sústreďuje na šitie a chce postupne zamestnať ďalšie ženy. Časom chce pridať výrobu a opravu nábytku.
Je z veľkej rodiny, narodila sa ako druhá zo šiestich súrodencov. Všetci žili v meste Molodogvardeysk, v regióne Luhansk. Jej rodičia sa rozviedli a ju a jej súrodencov vychovávala len matka, ktorá pracovala ako upratovačka. Keď Nataly skončila základnú školu, začala pracovať ako upratovačka v továrni. Takmer ju neprijali, pretože mala len 16 rokov. "Ale ja som snívala o učení! Milovala som čítanie kníh," spomína si na toto obdobie dnes. Keď sme boli veselí, nevšímali sme si našu chudobu." Nataly si nepamätá, že by im matka mohla kupovať oblečenie a topánky, vždy nosili to, čo im niekto daroval. Väčšinu času sa o seba súrodenci museli postarať sami. Matka pracovala, aby mali čo jesť.
"Keď moji mladší súrodenci vyrastali, snívala som o vlastnej rodine. O láske a bezpečí," priznáva Nataly. Zamilovala sa a mladá sa vydala. Vo svojom manželovi sa však rýchlo sklamala. Keď mala jej prvá dcéra 8 mesiacov, zavreli ho do väzenia za lúpežné prepadnutie. Už ho nikdy nevidela.
Jej dcéra Dáša bola ako malá často chorá. "Ešte šťastie, že v našom meste bolo jediné výdajné miesto v celej oblasti, kde deti mohli zdarma dostať mliečne výrobky," spomína si na ťažké obdobie Nataly. V meste bola vysoká nezamestnanosť a preto aj s deťmi odišla do Luhansku. Keďže však nemala vzdelanie, mohla pracovať nanajvýš ako upratovačka a opatrovateľka detí - od ôsmej ráno do jedenástej večer. Deti boli často v liečebnom ústave, kde ich pobyt platil štát. Natalyn zárobok v tom období kolísal a niekedy nestačil ani na nájom, často sa sťahovala a celé to bol začarovaný kruh. Jediná radosť boli krásne a veselé deti. Jediným jej cieľom bolo dať im to, čo potrebujú.
Ako dlho sa ale dá toto všetko vydržať?" pýta sa dnes Nataly. Keď dievčatá začali chodiť do prvej triedy, Nataly sa naučila ovládať žeriav a začala pracovať v továrni. Tam sa o ňu začal zaujímať kolega. Snažil sa ju získať, no ona si ním nebola istá. Veľmi ju chcel presvedčiť, že sa zmenil, že je veriaci a miluje ju. Nakoniec sa vzali.
Ale aj toto druhé manželstvo sa zmenilo na nočnú moru. Bil ju a každý spor sa končil rozbitým nábytkom a pohármi. Keď Nataly druhý krát otehotnela, dúfala, že ju aspoň prestane biť. V nedeľu chodil do kostola a potom ju bil. Aj tak sa stal zázrak. Dievčatko sa narodilo zdravé. Úplne sa ponorila do práce a starostlivosti o deti. Vo voľných chvíľach čítala, zaujímala sa o podnikateľské tréningy a sledovala, aký tovar a služby ľudia potrebujú. Snívala o tom, že opustí svojho muža, kúpi si dom a bude žiť nezávisle. Vtedy zistila, že je znovu tehotná. Vo februári 2014 požiadala o rozvod. Súd sa ťahal.
V apríli 2014 prišli do Slavjansku tanky a ozbrojení muži. Obsadili celé mesto. Obyvatelia panikárili pri zvuku streľby. Deti sa báli spýtať, čo sa deje. "Predstavte si jar, všetko kvitlo a deti nemohli chodiť po vonku. Bola jasná obloha, slnko svietilo a do toho tie hrozné výbuchy! Deti si mysleli, že je to hrmenie," vybavuje si Nataly. "Nemohla som uveriť, že začala vojna." Naučila deti, že si pri tých zvukoch majú ľahnúť na zem, nie pri okno. Niekedy radšej spali na zemi. Celé mesto bolo zablokované. "Každý deň som sa modlila, aby tá hrozná vojna skončila."
Jednému cirkevnému spolku sa podarilo zorganizovať evakuáciu žien a detí. Nataly vzala deti, dva kufre a spolu s ďalšími ženami a deťmi nastúpila do autobusu. Na oknách mali transparenty "Prosím, nestrieľajte! Tu sú ženy! Deti!" Takto sa niekoľko tisícom ľudí podarilo z okupovaného Slavjansku dostať.
Odviezli ich do letného tábora v dedine Kolentsi v kyjevskom kraji. Správa tábora ju po mesiaci a pol odviezla do mesta Vatutino, región Cherkassy. Bolo ťažké tu nájsť byt, nikto nechcel prenajímať veľkým rodinám. Nataly sa to nakoniec podarilo, malý rozpadnutý bytík trochu opravila. Konečne bol schválený jej rozvod a vtedy sa narodila malá Ljubava.
Hlavný Natalyn plán je šiť. Aby mohla zväčšiť súčasnú výrobu detských prikrývok, doplnkov do kočíkov a ďalších vecí, potrebuje mať štyri stroje, pracovný stôl a viac materiálu. V meste je vysoká nezamestnanosť a Nataly vie, že nájsť kvalitné a skúsené šičky nebude problém. Výrobky chce prezentovať a predávať cez internet a tiež na trhoch a v obchodoch. Výrobu rozšíria o krajčírstvo. V budúcnosti by rada rozšírila podnikanie o výrobu a opravu nábytku.
Vďaka finančnej pomoci BERKATu si kúpila Nataly tovar na ďalší predaj.