Počas festivalu Jeden svet, najmä s reportérom Tomášom Forróm, sme diskutovali o zlej situácii na východe Ukrajiny. Vojna zasiahla bežných ľudí a obrátila im životy na ruby. Medzi nich patria aj Eliza a Nataly so svojimi deťmi. Naša pomoc začína: Elize sme pomohli s kúpou notebooku, Nataly sme dali prostriedky na nákup tovaru. Radou a úsilím sa zároveň Eliza snaží pomáhať ľuďom v podobnej situácii ako je ona - je motorom našej pomoci.
Príbeh Elizy Pred vojnou bola Eliza normálne zarábajúca manažérka. Zo svojho bytu v Luhansku utiekla so svojimi 4 deťmi v júli 2014 do Mariupolu po tom, ako separatisti pristavili pri jej paneláku dve batérie s raketami Grad a začali páliť na Ukrajinu. Na úteku žila z úspor, až kým sa jej neminuli. S deťmi žije v jednom z posledných panelákov na okraji Mariupolu, v sociálnom byte ktorý jej bude niekoľko mesiacov platiť ukrajinská vláda. Väčšinou nemá ani na lístok na MHD do mesta, potraviny a oblečenie dostáva jej rodina od humanitárnych organizácií. V súčasnosti je závislá od pomoci humanitárnych organizácií a vysoká nezamestnanosť na východnej Ukrajine robí z jej situácie začarovaný kruh.
Účasť vo vzdelávacom programe pre front-end vývojarku jej v plnej výške pokrylo štipendium na základe motivačného listu - dostalo ho len 10 študentov. Výuka a dochádzanie na ňu jej týždenne zaberá 35 hodín a vo zvyšnom čase sa stará o deti a domácnosť. "Stáva sa, že sa učím do druhej v noci a do tretej sa snažím upokojiť plačúceho syna. A potom o siedmej som už znovu na nohách," napísala nám o svojom bežnom dni.
Fotograf Tomáš Forro, ktorý sa s Elizou spoznal v utečeneckom tábore v marci 2017, o nej hovorí: "Je cieľavedomý človek, ktorý potrebuje len trochu pomôcť, aby sa dostal späť medzi normálnych ľudí a mohol si začať budovať život odznova." Elize sme - spolu s ďalšími darcami - zabezpečili nový notebook, s ktorým začína programovať. Vďaka finančnej pomoci sa zúčastnila aj na odbornej konferencie k téme pracovných príležitostí. Aktuálne má aj vďaka našej pomoci málo platenú prácu, ktorá jej dovoľuje zabezpečiť svoju rodinu.
Príbeh Nataly Nataly sa stará o tri vlastné deti a o dve netere, dcéry svojich sestier. V apríli 2014 do Slavjansku prišli tanky a obsadili mesto. Mesto opustila s ďalšími ženami a deťmi ako utečekyňa. Nemala kde pracovať a žiadna pomoc zvonku neprichádzala. Raz jej však napadlo, že by mohla predávať veci z druhej ruky. A tak na Facebook napísala výzvu, na ktorú zareagovali ľudia, ktorí sa niečoho chceli zbaviť. Veci perie, opravuje a predáva. Cieľ je jednoduchý - umožniť jej deťom dobrý život a dobré vzdelanie. Teraz sa sústreďuje na šitie a chce postupne zamestnať ďalšie ženy. Časom chce pridať výrobu a opravu nábytku. Je z veľkej rodiny, narodila sa ako druhá zo šiestich súrodencov. Všetci žili v meste Molodogvardeysk, v regióne Luhansk. Jej rodičia sa rozviedli a ju a jej súrodencov vychovávala len matka, ktorá pracovala ako upratovačka. Keď Nataly skončila základnú školu, začala pracovať ako upratovačka v továrni. Takmer ju neprijali, pretože mala len 16 rokov. "Ale ja som snívala o učení! Milovala som čítanie kníh," spomína si na toto obdobie dnes. Keď sme boli veselí, nevšímali sme si našu chudobu." Nataly si nepamätá, že by im matka mohla kupovať oblečenie a topánky, vždy nosili to, čo im niekto daroval. Väčšinu času sa o seba súrodenci museli postarať sami. Matka pracovala, aby mali čo jesť.
"Keď moji mladší súrodenci vyrastali, snívala som o vlastnej rodine. O láske a bezpečí," priznáva Nataly. Zamilovala sa a mladá sa vydala. Vo svojom manželovi sa však rýchlo sklamala. Keď mala jej prvá dcéra 8 mesiacov, zavreli ho do väzenia za lúpežné prepadnutie. Už ho nikdy nevidela.
Jej dcéra Dáša bola ako malá často chorá. "Ešte šťastie, že v našom meste bolo jediné výdajné miesto v celej oblasti, kde deti mohli zdarma dostať mliečne výrobky," spomína si na ťažké obdobie Nataly. V meste bola vysoká nezamestnanosť a preto aj s deťmi odišla do Luhansku. Keďže však nemala vzdelanie, mohla pracovať nanajvýš ako upratovačka a opatrovateľka detí - od ôsmej ráno do jedenástej večer. Deti boli často v liečebnom ústave, kde ich pobyt platil štát. Natalyn zárobok v tom období kolísal a niekedy nestačil ani na nájom, často sa sťahovala a celé to bol začarovaný kruh. Jediná radosť boli krásne a veselé deti. Jediným jej cieľom bolo dať im to, čo potrebujú.
Ako dlho sa ale dá toto všetko vydržať?" pýta sa dnes Nataly. Keď dievčatá začali chodiť do prvej triedy, Nataly sa naučila ovládať žeriav a začala pracovať v továrni. Tam sa o ňu začal zaujímať kolega. Snažil sa ju získať, no ona si ním nebola istá. Veľmi ju chcel presvedčiť, že sa zmenil, že je veriaci a miluje ju. Nakoniec sa vzali.
Ale aj toto druhé manželstvo sa zmenilo na nočnú moru. Bil ju a každý spor sa končil rozbitým nábytkom a pohármi. Keď Nataly druhý krát otehotnela, dúfala, že ju aspoň prestane biť. V nedeľu chodil do kostola a potom ju bil. Aj tak sa stal zázrak. Dievčatko sa narodilo zdravé. Úplne sa ponorila do práce a starostlivosti o deti. Vo voľných chvíľach čítala, zaujímala sa o podnikateľské tréningy a sledovala, aký tovar a služby ľudia potrebujú. Snívala o tom, že opustí svojho muža, kúpi si dom a bude žiť nezávisle. Vtedy zistila, že je znovu tehotná. Vo februári 2014 požiadala o rozvod. Súd sa ťahal.
V apríli 2014 prišli do Slavjansku tanky a ozbrojení muži. Obsadili celé mesto. Obyvatelia panikárili pri zvuku streľby. Deti sa báli spýtať, čo sa deje. "Predstavte si jar, všetko kvitlo a deti nemohli chodiť po vonku. Bola jasná obloha, slnko svietilo a do toho tie hrozné výbuchy! Deti si mysleli, že je to hrmenie," vybavuje si Nataly. "Nemohla som uveriť, že začala vojna." Naučila deti, že si pri tých zvukoch majú ľahnúť na zem, nie pri okno. Niekedy radšej spali na zemi. Celé mesto bolo zablokované. "Každý deň som sa modlila, aby tá hrozná vojna skončila."
Jednému cirkevnému spolku sa podarilo zorganizovať evakuáciu žien a detí. Nataly vzala deti, dva kufre a spolu s ďalšími ženami a deťmi nastúpila do autobusu. Na oknách mali transparenty "Prosím, nestrieľajte! Tu sú ženy! Deti!" Takto sa niekoľko tisícom ľudí podarilo z okupovaného Slavjansku dostať.
Odviezli ich do letného tábora v dedine Kolentsi v kyjevskom kraji. Správa tábora ju po mesiaci a pol odviezla do mesta Vatutino, región Cherkassy. Bolo ťažké tu nájsť byt, nikto nechcel prenajímať veľkým rodinám. Nataly sa to nakoniec podarilo, malý rozpadnutý bytík trochu opravila. Konečne bol schválený jej rozvod a vtedy sa narodila malá Ljubava.
Hlavný Natalyn plán je šiť. Aby mohla zväčšiť súčasnú výrobu detských prikrývok, doplnkov do kočíkov a ďalších vecí, potrebuje mať štyri stroje, pracovný stôl a viac materiálu. V meste je vysoká nezamestnanosť a Nataly vie, že nájsť kvalitné a skúsené šičky nebude problém. Výrobky chce prezentovať a predávať cez internet a tiež na trhoch a v obchodoch. Výrobu rozšíria o krajčírstvo. V budúcnosti by rada rozšírila podnikanie o výrobu a opravu nábytku. Vďaka finančnej pomoci BERKATu si kúpila Nataly tovar na ďalší predaj.
Podporiť tu a teraz pomoc na Ukrajine cez darujme.sk Naše projekty sú len jedny z mnohých, ciele pomoci môžu byť rôzne. Určite nie sme jediní, ktorí sa snažia pomáhať a uchádzajú sa o váš dar. Môžeme vám však sľúbiť, že vždy konáme podľa nášho najlepšieho vedomia. Zároveň garantujeme, že celá suma vášho daru ide na deklarovaný účel. A vďaka tomu, že naša pomoc je vždy konkrétna, každé euro pomôže!
100% vášho daru pomáha!
